Kolaboratívna dialogická prax je prístup, ktorý sa začal rozvíjať v 80. rokoch minulého storočia v psychoterapii, konkrétne rodinnej terapii, v USA. Stavia predovšetkým na filozofii sociálneho konštrukcionizmu. Oddeľuje sa od vtedy veľmi zabehnutej terapeutickej praxe, kde mal terapeut expertnú pozíciu, v rámci ktorej potom vnášal pomocou rôznych intervencií do života klientov alebo rodín vytúžené zmeny.
Harlene Anderson a Harry Goolishian sú mená spojené so vznikom a rozvojom tohto prístupu. Slovo kolaboratívna (z anlického collaborative) vyjadruje spoluprácu na zdieľanom zámere, slovo dialogický vyjadruje konverzačný charakter tohto prístupu.
O kolaboratívnej dialogickej praxi môžeme tiež hovoriť ako o vzťahovej praxi: vychádzame z predpokladu, že žijeme vo vzťahoch, pohybujeme sa a sme, a iba vo vzťahoch môžeme vnímať svoju individualitu. Vo vzťahoch, pomocou jazyka, ktorý používame, si vytvárame skutočnosť (realitu), ktorú vnímame.
V psychoterapii, pri vedení terapeutického rozhovoru, nie sme nestranní pozorovatelia, ale angažovaní účastníci, ktorí v rozhovore aktívne a spoločne spoznávajú skúsenosti a skutočnosti, s ktorými klienti prichádzajú na konzultáciu. Pri tomto spoločnom poznávaní, učení, môžeme tiež nachádzať nové významy týchto žitých skúseností a skutočností a skrz tieto nové významy ich zakúšať novými spôsobmi ako doteraz.
Takáto prax je využiteľná nielen v psychoterapii, ale v každej oblasti práce a života, kedy vstupujeme s druhými ľuďmi do vzťahov a konverzácií, ako napríklad sociálna práca, právo, vzdelávanie alebo vedenie ľudských zdrojov.
V kolaboratívnej a dialogickej praxi sa jedná o partnerský prístup v konverzácii – dialógu, do ktorého každý účastník vnáša pomocou jazyka svoju vlastnú žitú skúsenosť, a zo zdieľania tejto skúsenosti sa potom môžu rodiť nové významy. Konverzácia – dialóg má schopnosť „premeniť“ jeho účastníkov.